Joe „Stapes“ Stapleton je pre mnohých fanúšikov synonymom pokrového komentovania, humoru a živých prenosov z najväčších podujatí. V rozhovore s Oliviou však nejde o klasickú rekapituláciu kariéry ani o rozbor veľkých turnajových momentov. Prvá epizóda podcastu Unhinged totiž stavia na uvoľnenej konverzácii, v ktorej sa poker mieša so stand-upom, cestovaním, Hollywoodom a veľmi otvorenými priznaniami o úzkosti. Stapleton ukazuje, že aj človek, ktorý roky zabáva publikum, môže vo vnútri fungovať v neustálom napätí. Práve tento kontrast robí rozhovor zaujímavým.
Stapleton v úvode pôsobí presne tak, ako ho fanúšikovia poznajú – rýchly, ironický a pripravený otočiť každú situáciu na vtip. Postupne sa však debata dostane oveľa hlbšie. Hovorí o tom, že mimo pokru a komédie je podľa vlastných slov „veľký dobrák“, ktorý má rád jednoduché veci, videohry, filmy, jedlo, zábavu a ľudí. Zároveň priznáva, že mu veľmi záleží na tom, čo si ostatní myslia, aj keď mnoho ľudí tvrdí opak.
Úzkosť ako súčasť života
Jednou z najsilnejších tém celej epizódy je Stapletonova úzkosť. V rozhovore priznáva, že navonok môže pôsobiť pokojne, ale v skutočnosti funguje s veľmi vysokou mierou vnútorného napätia. Hovorí, že práve táto hypervnímavosť mu pomáha čítať miestnosť, ľudí a situácie okolo seba. Vie si všimnúť konflikt pri vedľajšom stole, napätie medzi ľuďmi alebo drobné detaily, ktoré iným uniknú. Zároveň však priznáva, že je ťažké byť takto neustále zapnutý a prítomný.
Táto časť rozhovoru prirodzene prechádza do témy stand-upu. Stapleton opisuje, že prvýkrát sa na pódium dostal vďaka Bobbymu Leemu, ktorý ho prakticky dotlačil do vystúpenia v Comedy Store. Namiesto veľkého triumfu prišiel šok – na pódiu vraj takmer „vypol“ a po tomto zážitku sa ku stand-upu nevrátil približne sedem rokov. Neskôr našiel väčšiu istotu až v Londýne, kde mu prostredie aj fakt, že už pôsobil na Channel 4, dodali viac sebavedomia. Aj po rokoch však priznáva, že tréma pred vystúpením úplne nezmizla.
Moment, ktorý zmenil jeho pohľad na kariéru
Ak má rozhovor jeden výrazný kariérny vrchol, je ním spomienka na Norma Macdonalda. Stapleton hovorí, že v pokri zažil množstvo veľkých momentov, precestoval svet a pracoval na podujatiach, ktoré by samy o sebe stačili na silný príbeh. Keď však príde reč na stand-up, jeho najväčším míľnikom je práve spolupráca s Macdonaldom. Tour s jedným z najuznávanejších komikov označuje za moment, ktorý mu dáva istotu aj v prípade, že by už v komédii nikdy nedosiahol nič väčšie.
„Vybral si ma,“ hovorí Stapleton v rozhovore jednoducho, no s veľkou váhou. Pre neho to znamená, že človek, ktorého považuje za jedného z najvtipnejších ľudí vôbec, mu dôveroval natoľko, aby ho zobral ako svoj support act. Spomína spoločné cestovanie, písanie vtipov aj hodiny strávené spolu mimo pódia. Nie je to len historka na efekt, ale moment, ktorý vysvetľuje, prečo stand-up pre Stapletona nie je vedľajšia aktivita popri pokri. Je to druhý svet, v ktorom si musel rešpekt vybudovať úplne inak.
Poker, hranice humoru a komentátorská zodpovednosť
Rozhovor sa prirodzene dotýka aj toho, aké náročné je byť vtipný v živom pokrovom vysielaní. Stapleton priznáva, že humor pri komentovaní je tenká hranica. Na jednej strane má byť zábavný a pohotový, na druhej strane si musí dávať pozor, aby sa vtip nestal zbytočne osobným alebo krutým. Spomína situácie, keď sa po vysielaní hráči ozvali, pretože sa ich niektorá poznámka dotkla. V niektorých prípadoch uznal, že zašiel príliš ďaleko.
Zaujímavé je aj jeho dnešné pravidlo pri komentovaní. Stapleton hovorí, že ak si robí z niekoho žarty, snaží sa cieliť iba na veci, ktoré sú voľbou daného človeka – oblečenie, účes, doplnky alebo niečo, čo povedal. Nechce útočiť na telesné znaky alebo veci, ktoré človek neovplyvní. Otvorene priznáva aj to, že v minulosti by niektoré poznámky o hráčkach dnes už nepovedal rovnakým spôsobom. Práve táto sebareflexia robí z rozhovoru viac než len zábavné rozprávanie.
Hollywood, cestovanie a život, ktorý si nevedel predstaviť
Stapleton v epizóde pridáva aj viacero príbehov zo sveta mimo pokru. Spomína prvé hollywoodske párty, zvláštne situácie v Las Vegas aj pokrové hry u známych osobností. Nejde však len o lacné menovanie slávnych mien. Skôr ukazuje, ako ďaleko ho práca v pokri a zábave dostala od života, ktorý poznal ako mladší. V jednej chvíli hovorí, že keby jeho pätnásťročnému ja niekto povedal, ako bude jeho život vyzerať o pár desaťročí, možno by bol vtedy menej nešťastný.
Zároveň však priznáva únavu z neustáleho cestovania. Poker mu otvoril svet a zmenil jeho pohľad na iné krajiny aj kultúry, no po rokoch v lietadlách a hoteloch cíti, že by si vedel predstaviť zostať dlhšie na jednom mieste. Hovorí, že najdlhší čas bez letu za posledných približne 15 rokov bol len niekoľko týždňov. Aj preto má rozhovor zvláštnu bilancujúcu atmosféru. Stapleton stále pôsobí ako človek v pohybe, ale už nie ako niekto, kto chce byť v pohybe za každú cenu.
Čo ho čaká ďalej?
V závere rozhovoru Stapleton spomína EPT Monte Carlo, high roller turnaje, high stakes cash game aj možné stand-up vystúpenia počas leta v Las Vegas. Nehovorí o veľkom finálnom pláne ani o dramatickom reštarte kariéry. Skôr naznačuje, že by rád našiel priestor aj pre veci, ktoré kvôli pokrovému cestovaniu nemohol naplno rozvíjať. Spomína herectvo, televíziu a komediálne projekty, ale zároveň veľmi otvorene priznáva, že herectvo je samostatné remeslo, ktoré nechce zľahčovať.
Celá epizóda Unhinged tak funguje ako pohľad na čas plný zmien. Nie je to len rozhovor s komentátorom, ktorý roky bavil pokrových fanúšikov. Je to aj príbeh človeka, ktorý sa učil žiť s úzkosťou, prežil tvrdý štart v stand-upe, našiel rešpekt u Norma Macdonalda a cez poker sa dostal do sveta, ktorý mu otvoril hlavu. Najväčšia sila rozhovoru je v tom, že Stapleton nemusí nič predstierať. Stačí, že rozpráva – a divák veľmi rýchlo pochopí, prečo jeho hlas v pokri zanechal takú výraznú stopu.
Zdroje - YouTube, Flickr/PSLive
