Od bowlingu k pokru
Savage vyrastal v San Jose v severnej Kalifornii a jeho prvým veľkým svetom nebol poker, ale bowling. Od dvanástich rokov bol hráčom bowlingu, hral amatérske profesionálne okruhy a pohyboval sa v prostredí, kde sa prirodzene stretávalo športové súťaženie, side bety a gambling. Práve bowlingové ligy ho dostali k hráčskym partiám, ku kockám a neskôr k pokru.
Po krátkom čase mimo školy pracoval ako technik poplašných zariadení, hoci sám priznáva, že o elektronike veľa nevedel. Počas prestávok chodieval hrávať do Garden City Casino v San Jose a rýchlo si všimol, že ľudia v poker roome zarábajú viac než on. Začal ako chip runner, nosil v zástere racky s chipmi, menil hráčom peniaze a popritom spoznával fungovanie miestnosti zvnútra. Neskôr prešiel k dealovaniu, ktoré ho bavilo natoľko, že by pri ňom možno zostal, keby ho nezastavil karpálny tunel.
Zrod turnajového riaditeľa
V deväťdesiatych rokoch nebol pokrový svet ani zďaleka tak štandardizovaný ako dnes. Savage hrával turnaje v rôznych kasínach Bay Area a všimol si jeden zásadný problém: pravidlá sa menili podľa miestnosti. To, čo bolo v jednom kasíne štandardom, mohlo byť inde úplne inak. Pre hráčov to vytváralo chaos a pre turnajových riaditeľov priestor na nekonzistentné rozhodnutia. Savage v tom videl problém, ktorý bolo treba riešiť.
Jeho turnajová kariéra sa výrazne rozbehla v Lucky Chances, v Colme južne od San Francisca. Práve tam sa hrávali veľké no-limit hry v čase, keď väčšina krajiny stále žila limitným pokrom. Savage spomína, že Lucky Chances bolo miestom, kde sa ukazovali hráči ako Phil Laak, Antonio Esfandiari a ďalšia generácia mladých no-limit hráčov. Hry typu 25/50 boli na tú dobu obrovské a Bay Area sa stala dôležitým bodom na pokrovej mape.
TDA a pokus zmeniť pravidlá pre celý poker
Najdôležitejší Savageov odkaz sa spája s Tournament Directors Association. V roku 2001 prišiel na WSOP s myšlienkou, že poker potrebuje jednotné turnajové pravidlá. Spočiatku narazil na odpor – staršia generácia organizátorov nechcela počúvať mladšieho človeka, ktorý prišiel hovoriť, ako by mali robiť svoju prácu. Cesta sa otvorila až cez Lindu Johnson, ktorá mu pomohla pripojiť prvé stretnutie turnajových riaditeľov k World Poker Industry Conference. Prišlo 24 ľudí a z tohto základu vznikla TDA.
V rozhovore veľmi dobre vysvetľuje, prečo to bolo dôležité. Nešlo o ego ani o potrebu všetko kontrolovať. Išlo o to, aby hráč prišiel do turnaja kdekoľvek na svete a vedel, čo môže očakávať. Jeden chip, verbal action, ukazovanie kariet, all-in situácie, penalizácie, technológie, tankovanie – všetko sú veci, ktoré môžu v rozhodujúcom momente stáť hráča veľké peniaze. Savage hovorí, že kto nepozná TDA pravidlá, robí sám sebe medvediu službu. V hre, kde jeden ruling môže zmeniť výsledok turnaja, pravidlá nie sú detail. Sú súčasťou výbavy každého hráča.
WSOP 2003 a handa, ktorá mohla zmeniť pokrový boom
Jedna z najzaujímavejších častí epizódy sa prirodzene točí okolo WSOP 2003. Savage bol tournament director v roku, keď Chris Moneymaker vyhral Main Event a spustil najväčší boom v histórii pokru. V rozhovore pripomína, že to nebol len „Moneymaker efekt“ izolovane. Bola to dokonalá zmes faktorov: online poker, televízne vysielanie a amatér, ktorý sa do Main Eventu dostal cez online satelit. Poker bol pripravený explodovať a Moneymaker sa stal tvárou momentu.
Savage bol zároveň pri jednej z najikonickejších hand všetkých čias – bluffe proti Sammymu Farhovi. Priznáva, že v rozhodujúcej chvíli takmer pokazil call, keď oznámil Moneymakerov call namiesto raisu. Moneymaker ho okamžite opravil a povedal, že raisuje. Savage dnes priznáva, že keby táto nejasnosť spôsobila, že Farha zareaguje inak, dejiny pokru sa mohli vyvíjať odlišne. Presne tento detail vystihuje jeho kariéru: človek, ktorý stál tak blízko pokrovej histórie, že aj jedno nesprávne slovo mohlo mať obrovský dopad.
Binion’s: romantika, špina a grind, ktorý sa už nevráti
Savageove spomienky na Binion’s Horseshoe sú plné nostalgie, ale nie prikrášlenej. Opisuje malý, preplnený priestor so 40 stolmi, staré kúpeľne, rozpadávajúce sa mydlá a hotely, ktoré by dnešným štandardom neprešli. Napriek tomu hovorí, že tú dobu miloval. Pracoval od rána do noci, býval priamo v hoteli a cítil, že je v strede niečoho veľkého. Dnes sa WSOP organizuje v úplne inom rozsahu, ale práve táto surová éra vytvorila mýtus, ktorý fanúšikovia stále vnímajú ako romantické jadro pokru.
Zaujímavé sú aj detaily o registrácii. Vtedy neexistovala dnešná late reg kultúra. Ak ste neboli v turnaji pred štartom, jednoducho ste nehrali. Mená hráčov zo satelitov sa písali na tabuľu a ľudia sa na ne chodili pozerať. Savage spomína, ako chcel svoje prvé WSOP eventy začínať načas, pretože predtým bolo zvykom štartovať aj o hodinu neskôr. Todd Brunson prišiel na jeden z eventov neskoro s očakávaním, že to bude ako vždy, no Savage ho nepustil.
WPT proti WSOP: rivalita, ktorá dnes pôsobí absurdne
Ďalšia silná téma rozhovoru je vzťah medzi World Poker Tour a WSOP v skorých rokoch pokrového boomu. Savage v tom čase pracoval pre WSOP a zároveň bol pri Lucky Chances, ktoré sa objavili už v prvej sezóne WPT. Vysvetľuje, že Steve Lipscomb vtedy nechcel, aby sa WPT akokoľvek spájala alebo porovnávala s WSOP.
Savage aj Mike Sexton však podľa neho chápali, že úspech jedného veľkého pokrového brandu pomáha celému odvetviu. Ak rástla WSOP, rástol aj záujem o WPT. A ak WPT priniesla televíznu kvalitu, charaktery a pravidelný program, pomáhala celej hre. Dnes táto rivalita pôsobí takmer komicky, no vtedy išlo o tvrdý boj o identitu. WPT nechcela byť len druhá verzia WSOP. Chcela byť vlastnou ligou. Savage v tomto období stál medzi oboma svetmi a v rozhovore ukazuje, ako veľmi sa pokerový biznis učil chápať vlastnú hodnotu.
All-in buttony, one chip behind a boj s angle shootingom
Podcast sa naplno dostane aj k moderným pravidlám. Savage hovorí o all-in buttonoch, ktoré vznikli aj preto, že hráči so slúchadlami často nepočuli verbálnu akciu. Pôvodne dobrý nápad sa však rýchlo zmenil na problém, keď hráči začali hľadať spôsoby, ako button používať ako angle. Presne to je podľa neho typické pre poker: každé nové pravidlo okamžite niekto skúsi ohnúť. Preto bolo lepšie presunúť all-in buttony späť k dealerom.
Veľký priestor dostáva aj téma „one chip behind“. Hráči nechávajú jeden chip za čiarou, aby technicky neboli all-in, často najmä na bubline alebo pri pay jump situáciách. Savage priznáva, že tento move je nepríjemný, ale zároveň má strategické dôvody a nechce ho jednoducho zakázať. Skôr vidí riešenie v action clocks a jasnejšom manažmente času.
Technológie, meta glasses a budúcnosť bez mobilov?
Jedna z najaktuálnejších častí rozhovoru sa týka technológií. Savage otvorene hovorí, že elektronika je pre turnajový poker čoraz väčší problém. Slúchadlá, voice-to-text, meta glasses, kamery v predmetoch, card protectory s technológiou – to všetko vytvára nové riziká, na ktoré musí TDA reagovať. Podľa Savagea sa poker približuje k bodu, kde bude musieť vážne riešiť zákaz niektorých zariadení pri stole. Nie preto, že by chcel hráčom kaziť komfort, ale preto, že hra musí zostať dôveryhodná.
V tejto súvislosti spomína aj vlastné no-tech turnaje: bez telefónov, slúchadiel, okuliarov, kapucní a ďalších prvkov, ktoré izolujú hráčov od stola. Zaujímavé je, že hráči si ich nakoniec užili viac, než čakali. Hrali poker, rozprávali sa, sledovali akciu a turnaj mal živšiu atmosféru. Savage netvrdí, že takto bude vyzerať každý event, ale jasne naznačuje, že poker musí nájsť rovnováhu. Ak všetci sedia so slúchadlami a telefónmi, hra nie je len pomalšia. Je aj menej spoločenská, menej zábavná a potenciálne zraniteľnejšia.
Re-entry, late reg a rekreační hráči ako základ ekosystému
Savage sa nevyhýba ani téme, pri ktorej priznáva vlastnú zmenu názoru. Re-entry turnaje pomáhal presadzovať s cieľom vytvoriť väčšie garancie a väčšie prizepooly v menších buy-inoch. Dnes však hovorí, že sa tento koncept v mnohých miestach zvrhol na štandard, ktorý poškodzuje cash games, satelity aj rekreačných hráčov. Keď každý turnaj umožňuje dlhú late reg a viac re-entry, profesionáli hľadajú najlepšie matematické okno na vstup a rekreační hráči často sedia na začiatku pri poloprázdnych stoloch.
Práve tu epizóda trafí veľmi dôležitú pointu. Pokroví profesionáli prirodzene hľadajú edge, ale ak každý edge zoberú na maximum, môžu poškodiť samotný produkt. Savage podporuje kratšiu registráciu, väčší dôraz na satelitových hráčov na štarte turnaja a formáty, ktoré donútia ľudí hrať od začiatku. Spomína aj svoj koncept „Savage Average“, kde nie je klasický clock a blindy rastú podľa eliminácií, aby final table neskončil ako čistá „prestrelka“.
Poker tak v tejto epizóde nevyzerá ako hra, ktorú držia pokope len veľké mená, televízne stoly a miliónové prizepooly. Vyzerá ako ekosystém, kde každý detail – od late reg pravidiel cez jeden chip za čiarou až po mobil v ruke – môže rozhodnúť o tom, či sa hráč cíti férovo, bezpečne a chce sa vrátiť späť. Savage neponúka jednoduché riešenia, ale práve preto je rozhovor zaujímavý. Hovorí o pokri ako o živej hre, ktorá sa musí stále upravovať, ak nechce prísť o ľudí, pre ktorých sa hrá.
Viac z Table One Podcast
Mike Matusow: Miliónové pády, stará škola a návrat hráča, ktorý sa nikdy nevzdal
Justin Saliba: Presťahoval sa do Vegas, chcel vyhrať milióny a rýchlo zistil, že to nenávidí
John Bornstein: Undergroundové kluby, prepadnutia, totálny krach a pokrový zázrak
Nikki Limo: Od YouTube a stand-upu až po pokrový run za $130,000
Joe McKeehen: Prestal sa pozerať na svoje karty a vyhral Main Event WSOP
Andrew Moreno: Od $3 sitiek až k titulu high roller šampióna
Yukon Brad Booth: Návrat k High Stakes Pokru a najväčší bluff proti Philovi Iveyovi
Landon Tice: Keď talent predbehne zrelosť a poker ťa prinúti dospieť
Jeremy Ausmus: Od zaprášených hier v Colorade až na vrchol svetového pokru
Cary Katz: Prečo high stakes prostredie priťahuje extrémne analytické osobnosti
Zdroje – X, PokerNews, YouTube, Flickr, DaytonFlyers